Po tom, ako sme šťastne dorazili do kempu v Tatranskej Lomnici, bolo načim privodiť hygienu telu i duši. Nuž sme s Palom otvorili fľašu Fernetu. Po celom dni na slnku sme boli slušne spálení a príhodné bolo vypáliť sa aj zvnútra. Očistu exteriérov zabezpečila sprcha a následná sauna. Najväčšiu šou v nej zabezpečovala skupina s pracovným názvom „Oraváci“, ktorí sa v rámci saunovania posilňovali borovičkou – zrejme na kuráž:). Aj keď pozitívny vplyv sauny na ľudský organizmus je neodškriepiteľný, nedomyslel som, čo spravia vysoké teploty s mojimi dokaličenými hnátmi. Bolesť sa stala intenzívnejšou, pohyb kĺbmi komplikovanejším. Na noc som si pomohol ďalšími pár fernetmi, ale aj tak každé obrátenie sa na posteli sprevádzalo prebudenie.
Už je to tu, už slnko páli do očí
V sobotu ráno sa sme zvažovali, čo s voľným dňom – stále menej sme mali chuť niekam sa terigať… Stále viac som si hovoril: Zalieziem na chatku, dám si fernetík a skúsim zaspať. A tak sme hneď po raňajkách vyrazili na Hrebienok. Keďže železnica po kalamite štrajkovala, absolvovali sme cestu pešo. Najväčšou šou zrejme bol boj so slnkom, ktorý začal Marián – stačilo tričko ponoriť do niektorého z potokov – ľadová voda na rozhorúčenom tele spravila svoje:)). Inak sa v priebehu cesty myslím nič výnimočné nestalo. Akurát sme neprestávali žasnúť, čo s Tatrami dokázala spraviť kalamita.
Ten špek má šmek
No hej, reklama znela trochu inak. Nič to však nemení na fakte, že špekáčky na záver dňa padli ako pokrm bohov. Menšiu komplikáciu zažil len Palo. Ubytovaný bol na inej chatke a v čase, keď sme sa rozhodli ísť spať, nevedel sa dopracovať k spolubývajúcim alebo aspoň ku kľúčom od chatky. Dodnes považujem za menší zázrak, že ich okolo polnoci vo veľkom areáli kepmu v Tatranskej Lomnici našiel:).
Záverečná
V nedeľu všetko fungovalo, ako švajčiarske hodinky. Rýchlosťou blesku sme sa zbalili a v plnej poľnej vyrazili do Liptovského Mikuláša. Prvá časť cesty – približne po odbočku na Štrbské Pleso sa náš malý pelotón roztrhal. Palo v Marianom I. trhali asfalt a zakrátko zmizli v diaľke. Mariac C. s polovičkou istili koniec nášho pelotónu. Moja maličkosť sa tak pohybovala kdesi v strede. Najviac ma to ubíjalo posledné kilometre pred Liptovským Mikulášom, kde na nekrytej rovinke začal fúkať mierny protivietor. Inokedy by to zrejme nevadilo, ale v tej chvíli som miestami mal pocit, akoby som šliapal na mieste. Našťastie sa Marian C. rozhodol nenechať ma trápiť sa samého. S vďakou som sa zavesil za spasiteľskú dvojicu a nič nám nebránilo doraziť do cieľa.
Kríza
V Mikuláši našu malú grupu prepadla celkom slušná kríza. Na obede už sa nikomu nechcelo ani hovoriť. Čakanie na stanici trvalo večnosť a obaja Marianovia zalomili než bys řekl švec. Napriek pôvodným obavám sme bicykle dostali do vlaku bez väčších problémov. V Bratislave bolo posledných pár kilometrov doslova hračka. Až doma som zistil, že som niekde okolo Auparku chytil menší defekt:)
Bude repete?
Prvé dni po dojazde som si hovoril: Prešiel som Okolo Tatier, som spokojný, ale nikdy viac! Prevládali racionálne argumenty – ak by nevyšlo takto skvelé počasie, zrejme by som celú cestu neprešiel. V posledných dňoch, keď si na výlet spomeniem, pozriem si fotky, alebo prečítam zážitky iných účastníkov, hovorím si: O rok možno vyrazím znovu!:)