Nový Tekov bol miestom našej premiérovej dovolenky – prvá tento rok a prvá vo štvorici. Miesto sme vyberali pomerne jednoducho po Anetkinej objednávke. Na otázku, kam by chcela ísť totiž odpovedala jednoznačne: „Ku koníkom.“ Úlohou tak bolo len nájsť správny ranč či farmu, kde je možné nechať dieťa vyblázniť sa pri koňoch. Bol som celkom prekvapený, že v tejto oblasti je na Slovensku už pomerne široká ponuka. Z približne desiatky možností v užšom finála uspel Nový Tekov a tamojší Ranč u Bobiho. Len pre upresnenie – Bobi nie je majiteľ, ale kôň:)
Hneď po príchode nás privítalo nemilé prekvapenie, keď nám oznámili, že naša objednaná a zaplatená bola zaplatená aj niekým iným a uvoľní sa až nasledujúci deň. Po krátkej debate sme sa preto dohodli, že prvú noc dostaneme zadarmo v náhradnej, trochu menšej izbe.
Na druhý deň už všetko klapalo podľa najlepšieho poriadku. Musím povedať, že sme boli milo prekvapený personálom v penzióne aj na samotnom ranči. Od čašníkov, cez koniarov sme za celý týždeň nenarazili na jediný moment, kedy by sme z komunikácie a ich prístupu nemali dobrý pocit. Sklamaním bola kuchyňa. Kuchári neboli schopní dvarkát po sebe pripraviť jedno a to isté jedlo v rovnakej kvalite. Napríklad také cestoviny s lososom boli raz „normálne“ so syrovou omáčkou, druhý raz ich „zdobila“ zmeska mrazenej zeleniny (fazuľka, šampiňóny, kukurica)… Domáce šúľance s makom sme si museli objednávať niekoľko dní, kým sa dostali na náš stôl s odôvodnením „nemali sme múku“. Samotné jedlo pritom nebolo vyslovene zlé, skôr priemerné.
Ale k samotnej dovolenke. Anetka si ju užila naplno a my s ňou. Každý deň jazda na koni, golf v prevedení mini – proste samé panské huncúctva huncútstva:) Jeden deň sme si vybehli do obce Brhlovce, kde sa nachádzajú známe kamenné obydlia, ktoré vytesali do tufu miestni obyvatelia v čase tureckých nájazdov v 17. a 18. storočí.