Ráno nás na chate vo výške metrov nad morom zo stanov prebúdza bekot oviec. Po hysterickom vreskote čajok je to celkom príjemná zmena. Ovce si ležérne pobehujú pomedzi stany. Očividne sú na exotov, ako my, zvyknuté.
S Andrejom sme rozhodnutí nečakať na autobus. Cestu k hornej chate (asi 10 kilometrov doslova mesačnou krajinou) nám má zabezpečiť nejaký stopnutý domorodec. Expresne do seba nalejeme polievku. Horúci Vifon v tej zime chutí, ako kulinárske špeciality z hotelu Radisson SAS, prípadne Crowne Plaza. Cestou k rampe zvažujeme stratégiu – chýba nám baba, ktorej by nejaký šofér zastavil:) Je nám jasné, že stopnúť auto nebude jednoduché – tento spôsob dopravy si vybralo 90 percent našej výpravy. Našťastie sme vyrazili skoro a tak na mieste činu stoja so zdvihnutým palcom len Jana s Radom. Zatiaľ ich s prehľadom odignorovalo asi desať áut. Zo žartu skúšame stopnúť cyklistu. Pobavene nám ukazuje, že na chrbte má len jedno voľné miesto (alebo, že mu máme vyliezť na hrb?:))
Skepsa s dobrým koncom
Vlna stopárskej eufórie opadáva s rastúcim počtom poloprázdnych áut, ktoré sa okolo nás v riadnych časových odstupoch vlečú nahor. Druhé, tretie, štvrrté… Pri rampe zrazu zastane brutálne veľké Mitsubishi s náhonom 4×4. Za volantom sedí veľký vysmiaty Nór. Všetci štyria cítime príležitosť. Teraz alebo nikdy. Nór pár metrov za rampou zastaví a o chvíľu už všetci sedíme v aute.
Hrboľatou horskou cestou doslova letíme. Ručička na tachometri atakuje osemdesiatku a s prehľadom míňame upachtené autá, ktoré vyrazili skôr. Veselý Nŕ šliapol na brzdu len raz, keď nám skrížilo cestu lenivé stádo oviec. Nerobili si z nás ťažkú hľavu a uprostred cesty prežúvali rannú dávku lišajníkov.
Na chate
Hrubá vrstva mračien za necelú hodinu nášho pobytu na chate vystúpilo o niekoľko desiatok metrov. Najvyššia hora škandinávie – Galdhøpiggen (2469m) nám po kúskoch odhaľuje cestu na najbližšie hodiny. Kamila avizuje, že ak to so zlepšovaním výhľadu bude pokračovať, na vrchole sa nám predostrie nezabudnuteľná panoráma. Padne pár snehových vločiek. Sú nám na smiech. V lete predsa nemôže seriózne snežiť. S Andrejom pozorujeme okrúhlu dieru v mrakoch, spoza ktorej žiari belasé nebo. Vyzerá to, akoby niekto spravil do cesta palcom dieru. Skúšame to i my. Neúspešne. Na dieru v mrakoch zrejme treba väčšie palce.
Horský vodca Thomas si nás uväzuje na lano a vysvetľuje, čo môžme, máme, musíme a čo naopak nesmeme robiť. Varuje pred trhlinami v ľadovci. Zväčša nás jeho upozornenia pobavia. Pár dievčenských účastníčok výpravy žiarlivo sleduje vedľajšiu skupinu. Ich vodca sa im zdal viac sexi:).