PIatok popoludní, mekelle volá z Trenčína svojej mame:
„Ahoj, tak sme boli v Trenčíne objednať svadobný oblek“
„No super, aký ste vybrali“
„Taký čierny s prúžkami“
„S prúžkami? Veď to sa ti moc nehodí..“
„Nie? Prečo“
„Si dosť vysoký a prúžky predlžujú“
„Hej? To som nevedel, ja týmto veciam nerozumiem, Benite sa to celkom páčilo“
„To sa mi nechce veriť“
„Ale áno, dokonca mi odporučila takú peknú lesklú látku“
„Lesklú? Na svadbu chceš ísť v lesklom obleku?“
„Hej ten chlapík povedal, že to toto leto bude moderné“
„To snáď nie, čierny lesklý oblek s prúžkom? Pre pána krála to si neviem predstaviť, že to môže dobre vyzerať, ale keď to tak chcete…“
„Ja tým veciam nerozumiem, podľa mňa to vyzerá dobre, vďaka tým prúžkom je to také zaujímavé, neobvyklé“
„A aké sú tie prúžky?“
„Snehovo biele, hrubé asi ako malíček“
„Čože?!?!?!?!?“
„Nó, A tie čierne prúžky sú hrubé ako dva prsty…“
„Veď budeš vyzerať ako väzeň!“
„Ale nie, len rozmýšľame, či sa k tomu bude hodiť tá prúžkovaná košeľa..“
„Aká?!?!?!?!?“
„Na obleku sú prúžky zvislé, na košeli by mohli byť horizontálne, aby to lepšie vyniklo…“
„TO vás ako napadlo?“
„Ten krajčík povedal, že to tak bude dobré, ale možno bude košeľa jednofarebná a tie prúžky budú na kravate, ešte sme sa nerozhodli…“
To už som nevládal, brucho ma bolelo od smiechu, slzy mi tiekli od smiechu, Benite tiež… Podobný scenár sme zopakovali pri telefonáte Benitinej mame:)