Tak toto je koniec. Začíname strihať meter. Balíme. Ostáva nám mesiac pobytu na rodnej hrude a potom šup ho z tohto slzavého údolia. Čakali sme na túto chvíľu dlho. Spriadali sme odvážne plány o tom, ako sa vyberieme do sveta. Ako zanecháme prácu, ktorá nás okráda o čas a energiu žiť naplno život mimo základnej rovnice „vstaň, choď do práce, príď domov, choď spať…“ Dlho ostávalo pri snoch pri rozpitej fľaši červeného. Nenaplnené túžobné želania občas ráno trápili ako kocovina. Dokonca prišiel čas, keď sme si hovorili: „Na toto sme už starí, toto si môžu dovoliť len mládežníci bez záväzkov a zodpovednosti.“ Vyčerpaní a zostarnutí sme upadali do nechutného stereotypu, ktorý sme len nedávno s ironickým úsmevom pohŕdali.
Nuž ale, život je zmena a my sme sa rozhodli chytiť príležitosť za pačesy. Síce len nakrátko, ale predsa sa ideme vytrhnúť z toho zaužívaného spôsobu fungovania. Odchádzame.
Aha, vy neviete aký smer zvolíme? India. Že čo je cieľom našej cesty? Štúdium. Ako dlho? Jeden trimester (či koľko je 3 a pol mesiaca).
Držte nám palce, nech sa od tej radosti nezbláznime!:)