Trafiky, či novinové stánky už nie sú tým, čím boli

Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!

    V poslednom čase pozorujem u trafikantov jeden nemilý zvyk – miesto časopisov vo výklade ma víta plagát, či tapeta zobrazujúce časopisy, ktoré v stánku možno môžem kúpiť. Ak chcem vedieť, či konkrétny časopis majú, musím si ho vypýtať. Aké otravné!
    Na autobusovej zástavke som mal donedávna zvyk krátiť si čas sledovaním výkladu – aké časopisy vyšli, o čom píšu – a samozrejme, niekedy som si na základe takto získaných informácií časopis aj kúpil:)) Keďže sa pri výklade nemôžem samoobslúžiť, spontánnych nákupov z mojej strany jednoznačne ubudne.
    Po prvej svetovej vojne trafiky dostali vojnoví veteráni. „Musíme také ještě splniti svoji povinnost k legionářům. To, že jsme jim dali trafiky a flašinety, nemůže býti konečným zúčtováním s těmi, kteří kladli odhodlaně životy za svou vlast,“ vyhlásil jeden z poslancov Senátu Národného zhromaždenia niekedy v rokoch 1935 – 1938. Neviem, kedy im ich vzali, ale žiadneho veterána som v trafike nestretol.
    Z detstva si spomínam na traručké tety trafikantky, u ktorých sa pri troche šťastia a ohromnom množstve protekcie dalo získať aktuálne vydanie časopisu ABC. Žiaľ, nepratril som medzi vyvolených. AJ keď som videl, že do trafiky akurát priniesli nové vydanie, väčšinou som počul odpoveď: „Nemáme“. Časopis bol ukrytý pod pultom a čakal na manželku šéfa zelovocu, ktorá pricupitá s igelitkou plnou banánov, prípadne na mäsiara s mäsom na sviečkovú…
    Napriek tomu je mi za starými trafikami smutno. Mali svoje jedinečné výklady. Tie dnešné sa skrývajú za anonymnými tapetami…

    Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!