Archív značiek: cestovanie

Hasta la vista, baby

Tak toto je koniec. Začíname strihať meter. Balíme. Ostáva nám mesiac pobytu na rodnej hrude a potom šup ho z tohto slzavého údolia. Čakali sme na túto chvíľu dlho. Spriadali sme odvážne plány o tom, ako sa vyberieme do sveta. Ako zanecháme prácu, ktorá nás okráda o čas a energiu žiť naplno život mimo základnej rovnice „vstaň, choď do práce, príď domov, choď spať…“ Dlho ostávalo pri snoch pri rozpitej fľaši červeného. Nenaplnené túžobné želania občas ráno trápili ako kocovina. Dokonca prišiel čas, keď sme si hovorili: „Na toto sme už starí, toto si môžu dovoliť len mládežníci bez záväzkov a zodpovednosti.“ Vyčerpaní a zostarnutí sme upadali do nechutného stereotypu, ktorý sme len nedávno s ironickým úsmevom pohŕdali.
Nuž ale, život je zmena a my sme sa rozhodli chytiť príležitosť za pačesy. Síce len nakrátko, ale predsa sa ideme vytrhnúť z toho zaužívaného spôsobu fungovania. Odchádzame.
Aha, vy neviete aký smer zvolíme? India. Že čo je cieľom našej cesty? Štúdium. Ako dlho? Jeden trimester (či koľko je 3 a pol mesiaca).
Držte nám palce, nech sa od tej radosti nezbláznime!:)

Cesta na vrchol Galdhøpiggen 1.

Ráno nás na chate vo výške metrov nad morom zo stanov prebúdza bekot oviec. Po hysterickom vreskote čajok je to celkom príjemná zmena. Ovce si ležérne pobehujú pomedzi stany. Očividne sú na exotov, ako my, zvyknuté.
S Andrejom sme rozhodnutí nečakať na autobus. Cestu k hornej chate (asi 10 kilometrov doslova mesačnou krajinou) nám má zabezpečiť nejaký stopnutý domorodec. Expresne do seba nalejeme polievku. Horúci Vifon v tej zime chutí, ako kulinárske špeciality z hotelu Radisson SAS, prípadne Crowne Plaza. Cestou k rampe zvažujeme stratégiu – chýba nám baba, ktorej by nejaký šofér zastavil:) Je nám jasné, že stopnúť auto nebude jednoduché – tento spôsob dopravy si vybralo 90 percent našej výpravy. Našťastie sme vyrazili skoro a tak na mieste činu stoja so zdvihnutým palcom len Jana s Radom. Zatiaľ ich s prehľadom odignorovalo asi desať áut. Zo žartu skúšame stopnúť cyklistu. Pobavene nám ukazuje, že na chrbte má len jedno voľné miesto (alebo, že mu máme vyliezť na hrb?:))
Skepsa s dobrým koncom
Vlna stopárskej eufórie opadáva s rastúcim počtom poloprázdnych áut, ktoré sa okolo nás v riadnych časových odstupoch vlečú nahor. Druhé, tretie, štvrrté… Pri rampe zrazu zastane brutálne veľké Mitsubishi s náhonom 4×4. Za volantom sedí veľký vysmiaty Nór. Všetci štyria cítime príležitosť. Teraz alebo nikdy. Nór pár metrov za rampou zastaví a o chvíľu už všetci sedíme v aute.
Hrboľatou horskou cestou doslova letíme. Ručička na tachometri atakuje osemdesiatku a s prehľadom míňame upachtené autá, ktoré vyrazili skôr. Veselý Nŕ šliapol na brzdu len raz, keď nám skrížilo cestu lenivé stádo oviec. Nerobili si z nás ťažkú hľavu a uprostred cesty prežúvali rannú dávku lišajníkov.
Na chate
Hrubá vrstva mračien za necelú hodinu nášho pobytu na chate vystúpilo o niekoľko desiatok metrov. Najvyššia hora škandinávie – Galdhøpiggen (2469m) nám po kúskoch odhaľuje cestu na najbližšie hodiny. Kamila avizuje, že ak to so zlepšovaním výhľadu bude pokračovať, na vrchole sa nám predostrie nezabudnuteľná panoráma. Padne pár snehových vločiek. Sú nám na smiech. V lete predsa nemôže seriózne snežiť. S Andrejom pozorujeme okrúhlu dieru v mrakoch, spoza ktorej žiari belasé nebo. Vyzerá to, akoby niekto spravil do cesta palcom dieru. Skúšame to i my. Neúspešne. Na dieru v mrakoch zrejme treba väčšie palce.
Horský vodca Thomas si nás uväzuje na lano a vysvetľuje, čo môžme, máme, musíme a čo naopak nesmeme robiť. Varuje pred trhlinami v ľadovci. Zväčša nás jeho upozornenia pobavia. Pár dievčenských účastníčok výpravy žiarlivo sleduje vedľajšiu skupinu. Ich vodca sa im zdal viac sexi:).

Kauza školenie v Prahe

Konečne sa dostávam k tomu napísať pár viet o školení Georg von Holtzbrinck-Schule, na ktoré sme boli pred časom vybraní. Miesto konania prvej časti bola avizovaná na Prahu, nakoniec sme trávili týždeň v dedinke menom Čelákovice. Prahu sme navšítivi len dvakrát, ale aj za tento krátky čas sa nám podarilo nabúrať jeden stereotyp:
V krčme (už si nepamútám jej názor) sme narazili na odporného čašníka, ktorý doslova trpel, keď nás „musel“ obsluhovať, do zúrivosti ho privádzalo, že väčšina z našej „tlupy“ s ním nevedela komunikovať po česky (ono od Maďarov, Lotyšov, Litovčanov…sa to ani veľmi nedá čakať:) Človek zvyknutý dávať „českých hospodských“ za vzor našim domácim „nálevníkom“ tak zažil celkom slušný šok://
Druhý zážitok nám stihli zabezpečiť vychytení pražskí taxikári.
My:“Dobrý deň, mohli by ste nás zaviesť na ulicu Dobrovského?“
Taxikár 1:“Já nevím, kde to je“
My:“Niekde pri ministerstve vnútra“
Taxikár 1:“Ne, ne, fakt nevím, kluci víte někdo, kde je ulice Dobrovského?“
Taxikár 2:“Ne já to taky nevím“
Taxikár 3:“Vher dú jú vant góu?“
My: „Na nás môžte pokojne hovoriť česky, my vám rozumieme“
Tyxikár 3:“Vhat plís?“
My: „My vám rozumíme i když budete pluvit česky“
Našťastie sme boli varovaní vďaka medializácii prípadu, keď sa po Prahe ako falošný zákazník vyvážal po meste primátor Prahy Pavel Bém:)) Nechcite vedieť, čo o ňom taxikári hovorili:))
Ďalšia „treníngová jednotka“ má byť v Budapešti, som zvedavý, čo na nás Maďari pripravia:))