Keďže skrátenú dovolenku trávime v Bratislave, ciele našich výpadov ležia v jej blízkosti. Jeden deň sme sa rozhodli vyhradiť si pre Biofarmu Príroda kúsok od Stupavy. Neboli sme tam prvý raz, neboli sme ani posledný:) Príjemné prostredie, čo by kameňom dohodil od Bratislavy. Vďaka pestrosti prostredia nie je problém stráviť v areáli farmy hoci aj celý deň.
Anetka si užívala najmä malé zajace. Prvý raz som videl, že sa osmelila a bola to ona, kto presviedčal zviera, aby sa dalo pohladkať alebo aby si aspoň vzalo od nej púpavu:) Bežne totiž Anetka presviedča zvieratá slovami: „Havinko, neboj sa.“ To neznamená nič iné, ako fakt, že sa daného psa Anetka bojí. Pozreli sme si vyvalenú sviňu: „Prasiatko je kamarát, neublíži, Anetka ľúúbi prasiatko.“ Nakŕmili sme kravu: „Ahoj krava, ty si dobrá krava, kamarátka.“ Pohladkali sme ovečky: „A ty, ovečka, čo tu robíš? Neboj.“ Kvetinky sme ponúkli koňom: „Ahoj koník, nepapaj tašku tatinkovi. Dobrý koník, dobrý. Ty si taká láska.“ A hlavne sme kŕmili, hladkali a občas naháňali zajace. „Tatinko, nevieš, prečo sa zajačik nechce pohladkať? Zajačik, moja láska, pod sem, ja ti dám kvetinku.“ Až dodatočne som si uvedomil, že na žiadnej fotografii tie zvieratá nemám zachytené. O dôvod viac, vrátiť sa na farmu.
Okrem zvierat sa Anetka intenzívne vybláznila na šmykľavkách, preliezačkách, trampolíne (tú Anetka miluje). K dispozícii je veľké pieskovisko s množstvom hračiek.
Z technických dôvodov sme sa neobedovali priamo sa farme (aj keď tamojšie korbáčiky Anetka „tlačila“ akoby týždeň nejedla:)), ale zbehli sme do Stupavy. Hneď na okraji nám nedal šancu Vinckov dvor (či ako sa to tam volalo), ktorý nás síce ceduľou vítal, zavretá brána však tvrdila opak. Obehli sme preto hlavnú ulicu, prešli pešiu zónu – tá je maličká, ale pekne zrekonštruovaná a nakoniec sme zapadli do reštaurácie Milica. Ja som nepohrdol ponukou pripraveného menu, Benita si vybrala jedlo na objednávku. Musím povedať, že ani jeden z nás neľutoval. Obsluha príjemná a rýchla, prostredie tiché. Aj preto som pri platení podľahol pravdovravnosti. Nejako sa mi totiž nezdal účet. Už som bol na odchode, keď mi došlo, kde je problém. Vrátil som sa k čašníkovi a vravím: „Na tom účte máte chybu.“ Chvíľu vyzeral trochu vystresovane, tak som hneď dodal: „Zrejme ste mi zabudli naúčtovať jeden obed.“ Čašníkovi odľahlo, poďakoval, ja som rozdiel doplatil a s dobrým pocitom sme sa vrátili na farmu:)
[nggallery id=6]