Dovolenka v Tatrách bol skvelý relax pre hlavu a občas slušná zaberačka pre telo. Najmä, keď Anetka práve nemala chuť chodiť alebo sme nemali chuť postupovať tempom krok vpred, dva kroky vzad. Vtedy som ju zobral do nosiča (v tom lepšom prípade) alebo na plecia (v tom horšom prípade). Vláčiť 13-kilové živé striebro už nie je len tak:)
O tom ako sme sa mali, sa môžete presvedčiť na priložených fotografiách, ostatné zážitky len heslovito:
V Tatrách je stále problém dať si bryndzové halušky, ktoré nie sú z múky či prášku alebo ovocné či mäsové guľky, ktoré si inak môžete kúpiť v ktoromkoľvek supermarkete.
Aby som len nekritizoval: Úžasné palacinky robia v Starom Smokovci blízko železničnej stanice a tak skvelú kapustnicu, akú sme si dali na Bilíkovej chate, som už dávno nejedol.
Príjemným zistením boli služby v nedalekom Poľsku, kde sme navštívili Niedzice a okrem iného aj tamojšiu Karczmu Hajduk. Vrelo odporúčam, strava ako od babičky.
Bývali sme tradične v Starej Lesnej, cesta na železničnú stanicu je pekných pár kilometrov. Nič nepoteší viac ako oznam na stanci, že lístky si musíte ísť kúpiť späť do dediny.
Týmto ešte raz ďakujem pánovi zo Starej Lesnej, ktorý sa nás zľutoval a vdaždi nás odviezol do obchodu:)
Príjemným prekvapením bola najmä pre deti ZOO v Spišskej Novej Vsi.
Ja som ZOO vynechal a zaliezol som na dva dni do miestnej pobočky štátneho archívu, aby som pokračoval v pátraní po predkoch. V archíve som narazil na milé panie, ktoré mi okrem iného občas uvarili čaj a aj za to im patrí moja vďaka. (Moje najnovšie genealogické zistenia uverejním už čoskoro, máte sa na čo tešiť.)
Skvele sa nám podarili aj opekačky pri chate, aj keď pri jednej nás zaskočil Yorkšírsky teriér, ktorý sa na nís v šuštiakovej bunde vyrútil z tmy a ktorého vrčanie spočiatku pripomínalo rozzúreného medveďa:)
[nggallery id=4]