Koncert Deep Purple

Čitatelia blogu vedia, že na koncert Deep Purple som sa dlho tešil. V minulosti som si spravil radosť aj na ďalších dedkoch, ktorí mali koncer v Bratislave. Nazareth (áno, úprimne neznášam pesničku Love Hurts :)) bol na Pasienkoch výborný, Black Sabbath v Amfiteátri boli skvelí. Nezabudnem, že koncertu predchádzalo vyhlásenie spolupracovníka ŠtB arcibiskupa Jána Sokola, ktorý označil skupinu ako propagátorov satanizmu a hrozbu pre zdravý morálny vývoj mládeže. Keď už nič, tak počas koncertu v Amfíku celý čas husto pršalo.
Späť ku koncertu Deep Purple. Začiatok som samozrejme nestihol. V robote som totiž zalomil až niekedy po ôsmej a koncert ako na potvoru začal presne. Prišiel som o Highway Star a Things I Never Said, pričom najmä prvá skladba ma dosť mrzí. Strange Kind Of Woman, ale aj Rapture Of The Deep (asi najlepšia vec z posledného albumu) boli vynikajúce, aj keď chvíľami som mal pocit, akoby bol nejaký problém s nazvučením. Niektoré nástroje nebolo vôbec počuť, aj keď mali “svoje” party.
Medzi jednotlivými pesničkami nechávali Gillama vydýchnuť ostatní členovia kapely rôznymi inštrumentálkami. Slušné sa predviedol klávesák Don Airey – mixoval klasiku (Chopin) s experimentami, v jednej chvíli som mal pocit, že počujem dokonca “Išel Macek do Mauacek”:) Z klasickej éry Deep Purple samozrejme aj medzi ľuďmi fungovali Black Night či Smoke on the Water. Zároveň bolo cítiť, že aj keď vzhľadom na množstvo koncertov hrali niektoré skladby po x-tisíci raz, stále si koncerty užívajú. Pri starých skladbách sa zároveň ukázala slabina Aireyho, ktorý ako v skladbách nešiel do improvizácie a doslova kopíroval party, ktoré na koncertoch hrával John Lord. Zároveň netvrdím, že by mi to nejak vadilo:) Gitarista Steve Morse sa totiž snažil koľko len vládal, ale jednoducho mi do Deep Purple jeho štýl nesedí.

Najväčším problémom sa ukázalo naplnenie jóboviek z ohlasov na juhoamerické turné a tiež predchádzajúce koncerty v Európe. Ian Gillan má čosi cez 60 rokov a jeho hlas už zďaleka neutiahne to, čo hlas Iana Gillana v tridsiatke. Občas sa to dalo zastúpiť hosťujúcou huslistkou, občas som sa bál, či dospieva skladbu. Mám pocit, že toto by mohlo byť posledné turné DP pred odchodom na dôchodok – hrajú rovných 40 rokov. Napriek výhradám, ak by sa ma niekto opýtal či by som na ich koncert šiel opäť, neváham ani chviľu. A zrejme nie som sám. Po skončení koncertu a povinných prídavkoch som po veľmi dlhom čase videl, že sa v hľadisku nepohla ani noha. Väčšinou po prídavku ľudia vedia, že je koniec a odchádzajú. Teraz všetci ostali – tlieskali, kričali, pískali. Myslím, že sme si zaslúžili ešte jeden prídavok:)
Keďže nebol, idem si pustiť záznam z koncertu v Kodani z roku 1973:) Vy si užite aspoň klip z toho obdobia.