Maminka sa dnes od rána pozerala na hodinky a tatinkovi sprisahanecky pripomínala, čo všetko “sme o tomto čase robili presne pred rokom”… “Pamätáš sa, ako sa ti na zadku roztrhali tie nemocničné nohavice, čo si vyfasoval? Ja som akurát na fitlopte predýchavala kontrakciu a nevedela som, či mám plakať od smiechu alebo od bolesti.” No a tak rôzne. Úprimne, už ma to trochu nudilo, lebo priznám sa, že po celkom namáhavej a vyčerpávajúcej ceste von na svet si z tých udalostí spred roka nepamätám nič. Vlastne nie, pamätám si, ako sa maminka na mňa prvýkrát pozrela, keď ma k nej položili a ustarostene sa pýtala sestričky, prečo mám na nose tie biele bodky.
Tak a presne teraz už mám za sebou jeden celý rok. Musím uznať, že život ma celkom baví, čo aj patrične dávam každý deň najavo. Ja som také pohodové dobre naladené bábo. Vlastne už nie som bábo. Veď už skoro sama chodím. Potrebujem sa ešte držať za jednu rúčku, ale už som sa párkrát osmelila a urobila jeden-dva krôčiky úplne sama. Už aj stáť vydržím hodnú chvíľu celkom sama. Aj “Kolo, kolo mlynské” (tam veľmi rada robím bác), “Ťap-ťap-ťapušky”, “Varila myšička kašičku” alebo “Išla babka z kopečka” viem ukazovať.
Pri pesničke o čížičkovi viem zaspievať “tak-tak”, ale úplne najradšej si vymýšľam svoje vlastné melódie. Vlastná tvorba – to ma fakt baví. Hlavne pred spaním. Moji rodičia tomu hovoria, že si na dobrú noc spievam “žalm číslo šesť”. Veľmi rada tiež kývam a posledné dni pritom už hovorím “pá-pá” alebo sa pozdravím “áá”. Už viem ukázať, aká budem veľká a silná a koľko mám rokov (to síce niekedy vyzerá ako štyri, ale no a čo!).
Mojimi veľkými kamarátmi sú zvieratká. Najväčším miláčikom je havo (avo), ale myslím, že by som si pokecala aj s inými, ktorých reč už ovládam, napríklad s mačkou, koníkom, rybou, somárom, kačkou alebo s opicou.
Veľmi rada sa dožadujem svojho, teda hlavne toho, čo pre mňa nie je, či už je to jedlo alebo čokoľvek iné (náhodný výber: PET fľaša, mobil, diaľkový ovládač, maminkin notebook, šálka s kávou, fotoaparát, kľúče od bytu, náušnice a iné). Všetko si pýtam otváraním dlane alebo poviem “dá” alebo si to jednoducho uchmatnem (to úplne najsamradšej:)).
No a keďže som taká šikovná a milá a dobrá a zlatá, tak si za to všetko zakaždým vyžadujem odmenu v podobe potlesku. Moji rodičia už predsa len majú svoj vek, a tak im to musím niekedy pripomenúť a s potleskom začať sama.
No a teraz je načase, aby ste mi zatlieskali aj vy. Veď je to už rok, čo pravidelne každý deň rozdávam radosť. A to vám teda poviem, že robiť ľudí šťastnými vôbec nie je také ľahké.