Cúvam, hoci som sa nenarodila v znamení Raka, ale Panny. Toto je krátky príbeh o tom, ako napredujem. Smerom dozadu.
Tak som sa konečne rozbehla. Pomaly, ale o to dôslednejšie. Lozím, či sa skôr plazím, zatiaľ iba dozadu, ale aj tak je to celkom sranda. Najskôr ma to zlostilo. No predstavte si, že pred vás niekto položí niečo lákavé, napríklad novú hračku. Snažíte sa za ňou načiahnuť a ono vás to tlačí dozadu namiesto dopredu. Maminka s tatinkom sa len usmievajú a sľubujú, že to len chce čas. Vraj je dôležité, že sa dokážem posúvať z miesta na miesto, že mi už ani tá pekná farebná podložka nestačí. Že to chce len čas a raz sa vyberiem aj dopredu.
Už sa aj otáčam okolo vlastnej osi, najradšej, keď ma naši prebaľujú alebo obliekajú. A viem sa aj celkom pekne postaviť na štyri a vydržať tak niekoľko minút.
Takže sa učím trpezlivosti. Už sa ani tak nezlostím, že sa vzdaľujem od vytýčeného cieľa, hlavne, že sa posúvam.
Niekoľkokrát sa mi už podarilo vystrieť ručičku dopredu a urobila som asi tak jeden akože krok v polohe na štyroch akože dopredu. Ale potom som sa zošuchla na podložku. No hlavne, že je sranda, ako hovoria maminka s tatinkom.

Popularity: 17% [?]

Súvisiace články:

• O tom, ako som maminke zachránila život
• O tom, čo ma baví
• O tom, ako nemáme režim
• Mám jeden rok
• O tom, ako som prvýkrát papala mrkvičku
• O tom, ako sme počítali ovečky
• O tom, ako maminka plánovala, až doplánovala
• Anetka má dva roky
• O tom, ako zabúdame
• O tom, ako si maminka vstúpila do svedomia