O tom, ako sme počítali ovečky

Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!

    AnetkaO tom, ako moji rodičia plánovali po tom, ako úspešne naplánovali svoje rodičovstvo som už písala. Moja maminka je v tomto absolútne nepoučiteľná a plánovala dokonca aj moju výchovu. Akože „naše dieťa nebude rozmaznané, nebudeme ho furt nosiť na rukách, zaspávať bude samé v postieľke“. Je to jednoduché, položíte dieťa do postieľky, zaželáte dobrú noc, zhasnete svetlo a zavriete dvere. Jáj, keď si na to spomeniem, tak ma to rozosmeje, že sa mi až začne štikútať.

    Maminka s tatinkom si nakoniec našťastie ani nestihli uvedomiť, kedy ma vlastne začali uspávať na rukách. Po pár týždňoch sa iba zhrozene pozreli na seba s otázkou: „Boli sme to my, čo sme ju to naučili alebo ona sama sa taká narodila?“ Jasné! To som im musela pripomenúť, že z mojej maličkosti boli tak namäkko, že ma vkuse vláčili na rukách. Keď som spinkala v postieľke, maminka mala dokonca pokušenie zobudiť ma, „lebo ona je taká zlatučká“… Takže ma nosili na rukách, najskôr ochotne, to najmä tatinko, maminka mu už hovorila, že s tým treba niečo robiť, lebo takto ma budú nosiť dva-tri roky a s pribúdajúcimi kilami to už nebude také jednoduché a možno im potom už ani taká zlatučká neprídem.

    Tak to chudáci rodičia moji unavení s ubolenými chrbtami a natiahnutými rukami skúsili. Mysleli si, že je to jednoduché, položia ma do postieľky, zaželajú dobrú noc, zhasnú svetlo, zavrú dvere a čaká ich už len romantický večer vo dvojici… No zabudnite! Pre mňa to jednoduché bolo. Vydržala som plakať aj zopár hodín, s prestávkami samozrejme, veď si nezničím úplne hlasivky, všakáno. Raz v noci som dokonca zobudila susedovho psa, ktorý mi do revu kontroval zavíjaním. Bolo to krásne. Maminka to skoro vydržala, tatinko to vzdal skôr, ako som spustila totálnu sirénu. Tak ma nosil ďalej…

    Mala som síce obdobie, keď už sa mi na rukách nezaspávalo dvakrát pohodlne, no uznajte, bez perinky, cítila som sa ako princezná na hrášku, tak som sa vypýtala do postieľky. Len tak, jedného večera. Naši z toho boli úplne paf. No ale dlho im tá radosť nevydržala. Keď mi začali rásť zúbky, tak som sa cítila v tej postieľke taká nejaká opustená a mrzutá, tak som sa zase vypýtala na ruky. Tak ma nosia. Tatinko aj maminka, zhruba rovnako ochotne. Sem-tam si zaspievame, ja žalmy, oni tak rôzne, od ľudoviek až po punk, sem-tam počítame ovečky, ale to skôr ešte keď som bola maličká. Hudobné žánre sú mi dosť ukradnuté, hlavne, že sa môžem zahryznúť maminke do pleca alebo si len tak z dlhej chvíle žužlem tatinkove tričko. Tak dobrú noc!

    Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!

      Tags: ,

      3 617 x čítané

      4 Comments to “O tom, ako sme počítali ovečky”

      1. Trent 5 februára 2008 at 18:39 #

        Mila mala Anetka,

        len tak dalej. Mam z teba nesmiernu radost. Uzivaj si to s rodicmi. Mam pocit, ze im plnis ich zelanie. Ved presne takto im to vyhovuje :-) a nikto ich nepresvedci o opaku.
        Staci, ked ti na dobru noc tatinko precita svoj prispevok
        http://www.ine.sk/2007/12/17/manual-pre-rodica-amatera/
        :-)
        Anetka, este by som ta rad upozornil, ze sa dokonca nemusi spat ani v kociku na prechadzke. Prides o veeeelmi vela zaujimavych informacii. Ver mi. Najlepsi vyhlad je len a len na rukach, ked ta tatinko bude musiet niest az Pod Dub, rychlo ho prejde chut na pivko. A kocik nech si tlaci kto chce. Ved takto to robia aj ine deti.
        Ver tomu, ze ked boli moje deti v tvojom veku, tak som s nimi na rukach, tlacil nielen kocik, ale aj velku tatrovku, pripadne trojkolku.
        Ved co, nech si uzije tatko. Za to pivko to stoji…
        Tak ti prajem tymto vela uspechov vo vychovavani rodicov, ver tomu, su tu pre teba, tak s nimi trosku cvic, najlepsie tak casto ako sa da.
        A keby si potrebovala radu, ako na fotrovcov, rad poradim…
        :-)

      2. Anetka 6 februára 2008 at 12:40 #

        to trent: ahoj ujo jozo! som rada, ze zdielas moje nazory. akurat maminke sa asi velmi nepacia, lebo ked mi toto citala, tak hundrala take, ze „tak s ujom jozom pod dub asi nepojdes, moja!“ ale ja si od teba velmi rada necham poradit niekedy… papa, anetka

      3. mekelle 6 februára 2008 at 13:30 #

        ale neboj anetka, tatino ta pod dub v lete zoberie:))

      4. Trent 6 februára 2008 at 14:55 #

        Jasne, zoberieme aj maminu…