Volám sa Anetka a dnes mám presne päť mesiacov. Nieže by mi na tom nejako veľmi záležalo. Otázka veku je mi v mojom veku dosť ukradnutá. To moji rodičia z toho robia vedu. Dokonca mi takto každý mesiac blahoželajú. Pôvodne to robili každý týždeň. To boli časy! Kokos, že „všetko najlepšie k tvojim narodeninám“, potriasali mi ručičkou a priblblo sa usmievali, oči sa im leskli od dojatia a to som mala len nejaké tri týždne.

Našťastie ich to už prešlo. Teda, hlavne maminku. Ona totiž najskôr poctivo počítala každučký môj týždeň. Keď už tých týždňov bolo viac než dosť, tak sa sem-tam poplietla (dúfam, že matiku sa nebude učiť so mnou ona) a potom nervózne listovala v kalendári vyčítajúc si pritom, aká je zlá matka, že ani nevie, koľko má jej dcéra týždňov. V tomto musím pochváliť tatinka, ktorému je to jedno. On môj vek našťastie už od začiatku počítal na mesiace.

Ale, toto nie je len o tom, ako si maminka vstúpila do svedomia a prestala počítať môj život na týždne, ale aj o tom, že si konečne našla čas a bude sem písať to, čo jej nadiktujem. Myslím si, že mám svetu čo povedať. Prvých päť mesiacov si ani neškrtla a to mala kopec rečí a plánov o tom, čo všetko bude robiť, keď vyleziem z bruška. Dobre som ju počula. Ale o tom až nabudúce. Idem papať.

Popularity: 4% [?]

Be Sociable, Share!

• 

• O tom, ako maminka plánovala, až doplánovala
• O tom, ako zabúdame
• O tom, ako som prvýkrát papala mrkvičku
• O tom, ako nemáme režim
• Anetka má dva roky
• O tom, ako sme počítali ovečky
• O tom, ako mi rastú zúbky
• O tom, čo ma baví
• Bude nás viac
• Už len 26 dní