Prvýkrát sa mi to stalo asi pred dvoma mesiacmi. Stála som v 93-ke a pani vo veku mojej mamy mi uvoľnila miesto na sedenie. Zvláštny pocit, trochu trápny a príjemný zároveň. S úsmevom som odmietla. Bola neoblomná: „To nevadí, že sa cítite dobre, ale keď autobus prudko zabrzdí, môžete sa udrieť. Len si sadnite!“ Tak som si sadla…
Stáva sa mi to čoraz častejšie. Zatiaľ, bohužiaľ, výlučne so ženami. Staršie, aj moje rovesníčky. Chlapi a chlapci sa tvária, že nič… Minule som sa trepala na jediné voľné miesto a predbehol ma asi 25-ročný muž. Našťastie sa naozaj cítim dobre, takže to neberiem tragicky. Len ma mrzí, že našim mužom chýba slušnosť a galantnosť. Teda, väčšine z nich… Neviem si napríklad predstaviť, že by môj muž sedel a nechal vedľa seba stáť tehotnú ženu.
Minule som o tom hovorila svojim (mužským) priateľom. „Keby som bol v tom autobuse ja, tak by si si sadla.“ Ja viem a som rada, že aspoň môjmu blízkemu okoliu slušnosť a galantnosť nie sú cudzie.
4 thoughts on “Sit down, please!”
Nie je možné pridávať komentáre.
nech sa paci slecna… vlastne mlada pani. Ano vy s tym bruskom. Sadkajte si
Tak ja nemam zrovna male brucho… Ale sadnut ma este nikto nepustil :-)
my sme tu vsetko sami slusnejsi pani, vsakano:)
zmena! vcera mi uvolnil miesto muz, starcek s palickou… nesadla som si:))