Jedného krásneho dňa sa Benita stretla s malou Klárou. Dievčatko bolo milé a Benite sympatické o to viac, že bolo nositeľkou jej obľúbeného mena. To, že sa tak volá, sa Benita dozvedela od jeho mamy.
Konverzácia, či skôr pokus o ňu, vyzeral asi takto:
Benita vystrúha svoj najmilší úsmev a spýta sa: “Ahoj princezná, ako sa voláš?”
Dievčatko mlčí…
Benita: “Drobček, prezradíš mi svoje meno? Žeby Anička…?
Drobček tuho zoviera pery, aby náhodou niečo nevypustilo a odmietavo krúti plavou hlávkou.
Benita sa usmieva: “Ty mi to neprezradíš?”
Klára, ako sa Benita dozvedela od jej mamy, znovu pokrúti hlavou.
Benita sa konečne rozhodne, že Kláru prestane trápiť a rozlúči sa. Samozrejme bez odpovede…
To stretnutie mi pripomenulo obdobie spred asi 25-tich rokov, keď som s ľuďmi komunikovala podobne ako malá Klára. “Odviazať” som sa dokázala iba pred svojimi najbližšími. Dospelých som sa hanbila alebo bála a mala som problémy spriateliť sa aj s cudzími deťmi. Dnes síce nie som práve najukecanejšia, ale poviem toho podstatne viac. Taký Mekelle by vám vedel rozprávať o tom, ako usilovne mu často skáčem do reči…
A ešte jeden príklad – manžel mojej sesternice je dosť mĺkvy typ. Jeho mama tvrdí, že keď bol malý, každý deň ho prosila, aby bol aspoň chvíľu ticho. Všetko, čo chcel povedať, stihol v detstve. Možno to isté čaká Kláru, ale v opačnom garde…
toto som zazil este davnol, ked som kratko robil v jednom obchode – prislo male dievcatko, ktore chcelo platit myslim nemeckymi markami. Tak sme to nanho v ramci moznosti skusali slovensky, madarsky, anglicky, nemecky, francuzsky… Ono nevydalo ani hlasok. Siel som s nim, ze snad rodicom nejak vysvetlim, ze treba platit korunami. Celu cestu dievcatko nepovedalo ani slovo. Az v jednej chvili sa rozbehlo k brane, zazvonilo na z zvoncek a kricalo: Maaaamiiii, pod doleeeee!
[2] zlyhali rodicovske instrukcie:
“Nerozpravaj sa s cudzimi ludmi”
to je ako ked dospievajucej dcere matka doporucuje “nieze prvemu chlapcovi povies ano!!!” a ona dojde raz vecer cela vyziarena a matka sa jej pyta, co sa deje a dcera “vies mami, Janko sa ma spytal, ci by som nemala nieco proti ak by mi dal dole aj spodne pradlo… tak som mu samozrejme povedala nie.”
a kedy prestanem kecat ja??? :o)
to medorström: ty si bol asi mlkvy v detstve, tak si to teraz musis odkrutit:)
btw.mekelle dostal krasne tricko…:)
ja… som kecala uz ako mala… mama ma musela podplacat aby som aspon chvilu mlcala a hovorila mi, ze musim mat jazyk uz dreveny a ci ma usta nebolia… a neboleli…
a tak stale kecam a kecam a nepreslo ma to, teraz by vedel peto porozpravat kolko toho narozpravam…:o.)
Ja som sa mami tiez stale pytal “A proc?” (som povodom Cechun). Na jej odpoved vzdy prisla necakana dalsia otazka “Ale proc?” a to az do vtedy, kym ma neodbila “No pro slepici kvoc!”