Mlčať je zlato

Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!

    benita-1Jedného krásneho dňa sa Benita stretla s malou Klárou. Dievčatko bolo milé a Benite sympatické o to viac, že bolo nositeľkou jej obľúbeného mena. To, že sa tak volá, sa Benita dozvedela od jeho mamy.
    Konverzácia, či skôr pokus o ňu, vyzeral asi takto:
    Benita vystrúha svoj najmilší úsmev a spýta sa: „Ahoj princezná, ako sa voláš?“
    Dievčatko mlčí…
    Benita: „Drobček, prezradíš mi svoje meno? Žeby Anička…?
    Drobček tuho zoviera pery, aby náhodou niečo nevypustilo a odmietavo krúti plavou hlávkou.
    Benita sa usmieva: „Ty mi to neprezradíš?“
    Klára, ako sa Benita dozvedela od jej mamy, znovu pokrúti hlavou.
    Benita sa konečne rozhodne, že Kláru prestane trápiť a rozlúči sa. Samozrejme bez odpovede…

    To stretnutie mi pripomenulo obdobie spred asi 25-tich rokov, keď som s ľuďmi komunikovala podobne ako malá Klára. „Odviazať“ som sa dokázala iba pred svojimi najbližšími. Dospelých som sa hanbila alebo bála a mala som problémy spriateliť sa aj s cudzími deťmi. Dnes síce nie som práve najukecanejšia, ale poviem toho podstatne viac. Taký Mekelle by vám vedel rozprávať o tom, ako usilovne mu často skáčem do reči…

    A ešte jeden príklad – manžel mojej sesternice je dosť mĺkvy typ. Jeho mama tvrdí, že keď bol malý, každý deň ho prosila, aby bol aspoň chvíľu ticho. Všetko, čo chcel povedať, stihol v detstve. Možno to isté čaká Kláru, ale v opačnom garde…

    Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!