Ako som stretla utečencov z Indie

Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!

    benita-1Jedného krásneho sobotného rána si tak stojím na zastávke trolejbusu, čítam noviny a podchvíľou rozmýšľam o tom, prečo práve ja musím v sobotu ísť do práce…

    Zrazu sa pri mne zjaví počerný ufúľaný chlapík, ukazuje mi lístok s nejakým telefónnym číslom a lámanou angličtinou ma prosí o pomoc. Pozriem sa za seba a tam na tráve sa vyvaľuje ďalších asi dvadsať podobných mužov vo veku 16-50 rokov.

    Pýtam sa, odkiaľ sú a on, že z Indie. Prevádzači ich priviezli k dunajskej hrádzi a nasledoval klasický scenár – pár z nich zbili, vzali prachy a odišli. Našli ich tam policajti, ktorí im dali povolenie na legálny pobyt na Slovensku a prepravný lístok na vlak do záchytného tábora Adamov-Gbely.

    Indovia mali spolu asi 35 dolárov, boli hladní, smädní a hoci absolvovali tisíce kilometrov, vyzerali dosť dezorientovane.
    Tak som išla do roboty, do auta sme naložili fľaše s minerálkou a vrátili sa k utečencom. Zavolala som políciu a dúfala, že ich do tábora nejako dopravia. Hliadka síce dorazila pomerne rýchlo. Po prečítaní prepravky mi ujo policajt povedal, že musia ísť na 201, ktorá ich zavezie na stanicu a tam majú nasadnúť na vlak.

    Tak sme si dvoch Indov naložili do auta, ešte sme sa zastavili v potravinách a ostatným kúpili nejaké jedlo, a fičali sme na stanicu. Tam som im vysvetlila ako, kedy a na ktorý vlak majú nastúpiť, ako, kedy a kde majú potom prestúpiť (prestupovali v Kútoch), v zmenárni sme rozmenili 25 dolárov (10-dolárovku nám slečna nevzala, lebo je vraj veľmi špinavá a určite poškodená), kúpili sme lístky na MHD, lebo to zadarmo nemajú, iba vlak.

    Samozrejme som kontaktovala aj cudzineckú políciu a migračný úrad. Tam mi akurát povedali, že v Kútoch Indov pri prestupovaní skoordinujú. Na cudzineckej napokon vybavili prepravu autobusom alebo nejakou dodávkou – inak to vraj nerobia, však keď je niekto schopný prejsť tisíce km, tak už sa hádam z Blavy do Adamova nejako dopraví! – kým to však cudzinecká zorganizovala, utečenci už na základe našich inštrukcií sedeli vo vlaku.

    A to ešte migračný úrad musel do Adamova volať, lebo cez víkend je vraj tábor zatvorený.
    A to sa mi ešte nakoniec z úradu smiali, že som im mohla objednať rovno taxík…

    Možno by som po dlhých rokoch práce s utečencami bola otrlejšia a tiež sa na vec takto pozerala. Poviem vám ale, že som sa večer cítila ako zbitý pes a bolo mi smutno…

    Páčil sa ti článok? Daj o ňom vedieť priateľom!